Z emailu od Antona Balažoviče:

Rád by som naviazal na text psychológa, aj keď nič nové asi nevymyslím. Len chcem potvrdiť z vlastnej skúsenosti rodiča, že všetko to som zažil. Nemáme televízor a tak sme od malička deťom čítali knihy a pri tom ukazovali obrázky. Samozrejme, že deti náramne bavilo počúvať a pozerať obrázky a hľadať na nich detaily toho, čo počuli. No a potom sme vyhrabali, resp. spomenuli si na staré diafilmy a začali ich premietať a zháňať od všetkých možných kamarátov a s deťmi premietať. Ten veľký obraz na stene deti fascinoval, rozprávanie do ktorého mohli zasahovať, vypytovať sa, ukazovať, či dokonca sa formou svojho tieňa doň postaviť – to bolo nádherné.

Určite, že toto všetko dokáže aj dnešná moderná technika, miesto toho chýbajúceho televízora však DVD-filmy deťom premietame cez dataprojektor, ale čo je najdôležitejšie, že POZERÁME ROZPRÁVKY S NIMI. Toto keby si rodičia, ktorí odložia svoje deti k počítaču alebo TV uvedomili. Deti totiž potrebujú komentované pozeranie – pozor! Nie malé deti – VŠETKY! To mám vyskúšané – som učiteľ na ZŠ a občas to robím a vidím ako aj starí žiaci sedia absolútne ticho, keď zastavím film a vysvetľujem, čo a prečo sa na plátne deje. X-krát sa mi stalo, že deti žiadali pri pozeraní, aby som im “hovoril”. Ešte je tam veľmi dôležité, že hlas, ktorý im rozprávku vraví je hlas rodiča – to je o tom získavání vzťahu. Je tak málo príležitosti byť spolu, mobilné vyvolávanie to nenahradí – a toto je ideálne. Je predsa logické, že keď niečo vidím stokrát spoznám to lepšie, než keď to vidím dvakrát, to isté platí aj o počúvaní. A nejde spoznávanie informácií, ale o spoznávanie sa navzájom.

Naše deti veľmi často na otázku, či chcú rozprávku počúvať z CD alebo čítať alebo počúvať odo mňa, uprednostňujú rozprávanie. A to určite nie je na takej profesionálnej úrovni ako rozhlasové čítaniem či dokonca dramatizácia. Samozrejme, čím sú staršie tým viac dávajú prednosť tým dramatizáciam – a ešte aj dnes chcú radšej aby som si príbeh prečítal a potom im ho porozprával bez knihy. Tie diáfilme majú pre nás starších samozrejme veľký nádych nostalgie, ale deti ich naozajmajú radi, len im ich treba ukázať a nebáť sa rozprávať alebo aspoň čítať.